Videohra, digitálna hra či počítačová hra,[1] tieto pojmy sa často stávajú predmetom sporu. Má však takýto terminologický spor vôbec zmysel? V zmysle technického determinizmu by sme azda mohli odpovedať áno. Williams a McLuhan sú presvedčení, že technológia média ovplyvňuje jeho obsah.[2] Inak povedané kauzalita je v tomto prístupe jednoznačne na strane technológií, ktoré následne formujú spoločnosť. Z makro hľadiska to znamená, že podoba kultúry a politiky je do veľkej miery tvorená možnosťami, no aj limitami technológií. Zdá sa, že aj v prípade  hier na počítači k určitému determinizmu na základe technológie dochádza.

V „americkej škole“ je bežnejšie používanie pojmu videohra, európska tradícia (ak vôbec také spojení slov v tak mladom obore môžeme použiť) dáva prednosť výrazu počítačová hra.[3] Tak trochu zastrešujúcim termínom je digitálna hra, no v praxi, či už medzi hráčmi, alebo žurnalistami, sa zdá využívaný najmenej. Vo vedeckej obci sa z dôvodu snáh o zjednotenie terminológie však začína tento pojem presadzovať, keďže práve ten vysvetľuje základnú charakteristiku hier hraných na PC, konzolách či menších platformách.[4]

***

Napriek tomu, že najmä pre snahu vydavateľov, môžeme vidieť postupné zbližovanie medzi kedysi takmer znepriatelenými tábormi konzolových hráčov a hráčov na osobných počítačoch, stále existujú výrazné rozdiely v druhoch titulov, ktoré vychádzajú na rozličné platformy. Na konzolách sa lepšie darí hrám akčným a spoločenským (napríklad športovým či bojovým simuláciám), zatiaľ čo strategické a taktické hry, kde hráč musí kontrolovať veľké množstvo herných udalostí, majú oveľa slabšie zastúpenie.[5]

Na osobných počítačoch (a v poslednej dobe aj na „ešte osobnejších počítačoch“ a síce smartfónoch) je zastúpenie žánrov pestrejšie,[6] pričom paleta je obohatená aj o experimentálne hry a nezávislé, tzv. indie tituly.[7] To je spôsobené samozrejme najmä technológiou, keďže konzoly sú tradične ovládané joypadom, ktorý robí hranie komplexnejších hier problematické (nie však nemožné, príkladom môže byť vydanie hier ako Command and Conquer: Red Alert 3 [Electronic Arts, 2009] či XCOM Enemy Unknown [2K Games, 2012] aj pre konzoly), a taktiež faktom, že konzole sa pripájajú k televízoru, ktorý sa zväčša nachádza v obývacej miestnosti.

Naproti tomu počítačové hry sa stále ovládajú najmä tradičnými „kancelárskymi“ ovládačmi, teda myškou a klávesnicou, čo umožňuje zadávať veľké množstvo príkazov, a tak ovládať viacero udalostí takpovediac simultánne. Umiestnenie osobných počítačov v pracovniach či detských izbách, kam sa človek môže zavrieť sám a nevnímať príliš okolitý svet, tak isto podtrhuje ich individualistickejší charakter. Tým nechcem povedať, že konzoly nebývajú umiestnené aj v detských izbách, no všeobecne sú často v reklamách prezentované ako zábava pre celú rodinu či na párty.[8] Opäť tu však vyvstáva otázka, ako to bude v budúcnosti, ktorú prinesie nová generácia herných staníc.

Nakoniec štruktúra hardvéru a softvéru PC a ich pripojenie k internetu aspoň kedysi umožňovali oveľa jednoduchšiu tvorbu alternatívnych titulov, čo má pravdepodobne tiež vplyv na väčšiu pestrosť hier na PC. Treba však dodať, že minimálne tento rozdiel sa v súčasnosti zmazáva, keďže pripojenie konzol na internet prinieslo nové formy distribúcie a rozličné dizajnérske nástroje uľahčili prácu menším vývojárskym skupinám.

Ešte väčšie nejasnosti do tradičného rozdelenia na konzolové a „počítačové“ hry priniesol príchod nového druhu herných ovládačov (controllers), zameraných na „pohybové hranie“,[9] ktoré prinieslo úplne iné tituly. Táto skupina je však čo sa týka množstva titulov stále nevýrazná a v súčasnosti sa zdá, že prvotné nadšenie mierne opadlo, keďže technologicky ešte nie je úplne možné previesť pohyb hráča na obrazovku bez chýb a lagov. Otázkou ostáva, či sa jedná o problém neprekonateľný, alebo nová generácia pohybových ovládačov ponúkne riešenie tohto problému.

Napriek všetkému, čo bolo spomenuté vyššie, sa zdá používanie rozličných termínov pre hry na konzoly a pre hry na osobné počítače zbytočné. Vo svojej podstate ide o to isté, čo dokazuje obrovské množstvo titulov, ktoré vychádzajú pre obe platformy súčasne. Otázka „prenesenia“ titulu na inú platformu je primárne otázkou ekonomickou, lebo nie je problém „preniesť“ hocijakú hru z jej digitálnej podstaty. Navyše toto rozlíšenie na základe technológie zlyháva aj na fakte, že každá konzola je v podstate počítač. Ich hardvér obsahuje do značnej miery rovnaké druhy súčiastok (procesor, operačná pamäť, grafická karta a pod.),[10] ktoré sú usporiadané do veľmi podobných štruktúr.

Takisto treba spomenúť, že Sony aj Microsoft vo svojich vyhláseniach ohľadom novej generácie konzol naznačujú výrazné zmeny v užívateľskom prostredí, konkrétne k jejich personalizovanej a „social friendly“ podobe.[11] Nový Xbox by podľa vyjadrení Microsoftu dokonca mal mať interface podobný operačnému systému Windows 8.[12] Spolu s architektúrou hardvéru, ktorá sa ešte viac priblíži osobným počítačom, tak môžeme pozorovať jednoznačný trend zmazávania rozdielov. S trochou irónie by sme mohli povedať, že jediná exkluzivita, ktorá počítačom ostane, sú kancelárske softvéry. Preto sa netreba báť používať tieto pojmy ako synonymá, keďže sa jedná skôr o nástroj pre marketérov a možno zábavu pre lingvistov.

 ***

Podstata hry na počítači ostáva rovnaká, či už sa hrá na konzole, na osobnom počítači, tabletu, na automate alebo mobilnom telefóne, ktorý sa v prípade hrania vonku vlastne stáva tzv. handheldom (konzolou do ruky, ako je napr. SONY PS Vita, 2011). Má digitálnu podstatu, určitý nosič a odohráva sa v potenciálne neobmedzenom virtuálnom svete, ktorý má vlastné „fyzikálne“, „spoločenské“, „morálne“ a iné zákony, a na hranie vyžaduje (s výnimkou spomenutých pohybových hier) minimálny fyzický priestor.

Vo vedách, a hlavne spoločenských, sa často stretávame s fenoménom niečoho, čo môžeme nazvať „unikátna definícia za každú cenu“. Jednoducho sa vezme pojem používaný v bežnom jazyku, a tomu sa potom hľadá obsah. Počet termínov tak utešene rastie a veda sa vzďaľuje od reálneho života. Nechcem tým povedať, že každý nový, resp. oživený termín je na škodu (veď nakoniec, bez výrazov ako imerzia, flow, hrateľnosť či hud, by hádam veda o hrách ani nemohla existovať), lenže treba dôkladne zvažovať prínos jeho zavedenia.